24 rokov na ulici..

Autor: Petra Schwarczová | 18.12.2006 o 23:03 | Karma článku: 10,59 | Prečítané:  3193x

Keď som bola prvýkrát za hranicami Slovenska, mala som 11 rokov. Šli sme do Bulharska so speváckym zborom. Tam som sa s nimi stretla prvýkrát. A nechala som im tam celé svoje vreckové. Za tých 15 rokov som sa vôbec nezmenila.

 http://www.pooh.cz/fotoblog/

Stála pri radiátore na verejných záchodoch Hlavnej stanice v Bratislave, keď som tam prišla prvýkrát. Stála tam aj o dve hodiny. Vtedy mi to už nedalo a pozvala som ju na čaj. Chcela som ju len počúvať. Chcela som vstrebať všetok jej smútok a uľaviť jej.

 

Sadli sme si v bistre na poschodí, ona sŕkala čajík, ja kofolu. Viem, že mi nemusela hovoriť pravdu a niektorí bezdomovci už majú svoj životný príbeh vymyslený, aby obmäkčili ľudí. Ale ona tak nevyzerala. Nič si nepýtala, ani na záchode, ani potom.

Sedeli sme, rozprávala, ako je na ulici 24 rokov. 24! To je skoro celý môj život. Človek si v spomienkach vybavuje len to dobré. Čo si bezdomovec môže vybaviť v spomienkach? Aký dobrý bol ten šofér nočáku, že ich nevyhodil? Že minulý rok sa im podarilo byť celý týždeň o jedle? Že v lete sa príjemne von spalo?

 

Ja neviem. Všetky moje problémy mi prídu také malicherné. Čo je ťažké na tom, že tri dni čakám na výplatu ako na spasenie, keď niekto druhý je odkázaný na pomoc iných?

Čo je ťažké na tom, že som sa s kamošom týždeň nebavila, lebo sme sa pohádali, keď niekto druhý sa ani nemá s kým pohádať? / nanajvýš s bezpečnostnou službou, ktorá ho chce vyhodiť zo stanice/

Čo je ťažké na tom, že som zavretá medzi 4 stenami sama v cudzom meste, keď niekto tie 4 steny nemá?

So starkou - aspoň tak staro vyzerala, som sa rozlúčila, vtisla jej do ruky stravný lístok a pohladkala ju po vlasoch. Poďakovala mi. Prišlo mi trápne zaželať jej šťastné a veselé Vianoce.

Dnes možno zase stojí pri svojom radiátore na verejných záchodoch a ani o tom nevie, ale niekto na ňu myslí.

 

Veľmi, veľmi myslím v týchto predvianočných zhonoch, na takých ľudí. Keď vidím plné nákupné centrá a nervóznych ľudí, ktorých trápia akurát dlhé rady. Ktorí hodia bezdomovcom mince len, aby sa na nich nemuseli pozerať a aby ich nehrýzlo svedomie.

Ako strašne by som im dopriala rodinnú pohodu pri vianočnej večeri.

A bezstarostný smiech..

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

To, čo predviedli Nemci a Taliani, je veľká hanba futbalu, tvrdil Hapal

Tréner národného tímu do 21 rokov Pavel Hapal bol plný emócií.

PLUS

Trinásť rokov trpí epilepsiou. Na Slovensku jej nedokázali pomôcť

Návšteva neurológa sa zmenila na sexuálne obťažovanie.


Už ste čítali?