Moja návšteva "Vatriska" alebo zábava na cigánsky spôsob

Autor: Petra Schwarczová | 7.2.2006 o 15:30 | Karma článku: 12,93 | Prečítané:  3228x

Toto (NIE) je článok pre rasistov. Neidem súdiť cigánov, alebo kto chce,rómov, za to, že nepracujú, ani, že plodia deti ako na bežiacom páse, za to, že kradnú, za to, že sú špinaví a smrdia. POZOR! Toto nie je môj názor, ale urobila som výcuc z názorov iných, rozumej väčšiny ľudí. A napísala som to preto, aby ste v prípadnej diskusii vynechali komentáre tohoto typu. Ja delím ľudí len na dobrých a zlých a tých, čo si nečujne plávajú životom. Teda tento článok bude o inom, ak ste dobre pochopili. Ďakujem.

 www.nationalgeographic.com
Takže, celé sa to začalo na jednej diskotéke u nás doma. Bolo na nej asi 5 a pol človeka, čiže povolili vstup aj cigánom, aby aspoň nejaká tržba bola, že? Takto som teda narazila na spolužiaka zo základnej školy, myslím, že to bolo ešte na prvom stupni. Spoznala som ho a to ho veľmi potešilo. Až tak, že ma pozval k nim domov na kávu na druhý deň. Ja, posmelená alkoholom, som mu asi 10 krát prisahala, že na 100 % dôjdem. Radosť mu sršala z tváre a ja som si uvedomila, že tie sľuby sa nemôžu stať prázdnymi, lebo by to mrzelo nielen jeho, ale najmä mňa, keďže si vždy stojím za slovom.

Lenže, neznalá pomerov na "Vatrisku", ako nazývame časť mesta obývanú cigánmi, nedovolila som sa vybrať na toto adrenalínové dobrodružstvo sama a zvažovala, kto by bol ochotný so mnou ísť. Pýtala som sa dosť známych, ale nikoho som nedokázala zlomiť. Až na jednu podobnú voľnomyšlienkárku, ako som ja. Miša, ďakujem.

V inkriminovaný večer sme si dali stretko u nás doma, vypili po 2 deci vínka na odvahu, sestru vybavili inštrukciami, že ak sa nevrátime do 2 hodín, nech zoženie nejakých kamarátov a idú nás pozrieť. Ak by nás nenašla, nech zavolá políciu. Ak by sme sa predsa len zdržali dlhšie ako 2 hodiny, tak jej dám vedieť, že plán B sa ruší a že všetko je v poriadku. Áno, rátala som aj s katastrofickým scenárom, takže som sa poistila. Človek nikdy nevie. Samozrejme to bolo zbytočné.

Keď sme tam došli, zábava už bola v plnom prúde, tlupa ľudí pred bytovkou, všetci nás sprevádzali ako ochranka až do Milanovho bytu. Úsmevy na tvárach, deti išli na nás oči nechať. Neskákali po nás, neobchytkávali nás, úplne slušný priebeh. Pravdu povediac som v tých bytovkách očakávala nejaké ošarpané steny 4mi rôznymi krikľavými farbami pretreté, ohnisko na stred izby a smrad. O to milšie bolo zistenie, že to tak vôbec nie je.

Usadili nás v obývačko - spálni, kde sa samozrejme sledovala telka a deti vykúkali z postelí svojimi krásnymi veľkými hnedými očami. Cítila som sa ako atrakcia v ZOO. Milan ešte nebol doma, tak sa jeho mama ujala miesta hostiteľa. Asi 5krát sa pýtala, či si dáme kávu, na tanieriku priniesla makovú Telku, jej nevesta okamžite začala zametať podlahu v kuchyni, aj keď si myslím, že bola čistá až - až. Paradoxne všetci poznali z videnia Mišu a ja som bola pre nich veľká neznáma. O to vzácnejšia, hehe.

Z tohto bytu nás po chvíľke presunuli na prehliadku iného a potom ešte jedného. V každom sme chvíľku posedeli, aby si každá rodina mohla obzrieť inofarebnú návštevu. Konečne sa objavil Milan,vybozkával ma a pripravil Fernet. Obzerala som sa po byte a mala som pocit,akoby som sa ocitla vo vitrínke, tak čisto a pekne tam mali. Na všetkých stenách fotky detí, rodiny. Veľmi sa mi páčilo, ako od všadiaľ žiarila rodinná súdržnosť a láska.

Začali sme popíjať a debatovať. Zoznamoval nás so všetkými sesternicami, bratrancami, neterami, synovcami, rodičmi, deťmi. Ženy len potichúčky sedeli, akoby sa nemohli zapojiť do rozhovoru bez povolenia manžela. Tak som ich vyzývala do rozhovoru ja. Veď som tak trochu feministka,hehe. Na schodišti sa zapla hudba a o tanečníkov nebola núdza. Neviem ani o jednej diskotéke, kde by som sa tak schuti zabavila a vytancovala ako práve u nich.

Boli veľmi vďační, že sme prišli, vraveli, že si vážia, keď nejakí gádžovia dôjdu a neštítia sa ich. Odchádzala som odtiaľ vytancovaná a plná dojmov. Dohodli sme sa samozrejme aj na ďalšej návšteve a ja sa veľmi teším.

Stále, keď niekoho z nich stretnem v meste, aj keď si nepamätám všetky tváre, a s radosťou sa mi dôležito zdravia a pýtajú sa, kedy zase prídem, hreje ma pri srdci. Jedna z mála gádžoviek sa nehanbí im podať na ulici ruku, či pobozkať na líce. A to si veľmi cenia.


Aspoň pri niekom mám pocit, že úsmev je úprimný a stisk ruky vrelý.















Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

To, čo predviedli Nemci a Taliani, je veľká hanba futbalu, tvrdil Hapal

Tréner národného tímu do 21 rokov Pavel Hapal bol plný emócií.

PLUS

Trinásť rokov trpí epilepsiou. Na Slovensku jej nedokázali pomôcť

Návšteva neurológa sa zmenila na sexuálne obťažovanie.


Už ste čítali?